Zuzana Branišová: Náhodné krajiny

Vo svojich predošlých umeleckých projektoch sa zaujímala o rastliny a prírodu v ich viditeľnej i neviditeľnej podobe. Zaoberala sa prácou s rastlinami, ich pestovaním,samopestovaním a ich prenesenými kontextami v sociálnych témach (Vypestované, 2016). Zároveň sú to témy, ktoré sa v prostredí Trnavy už objavujú v rôznych aktivisticko-umeleckých projektoch v meste, akým bola napr. partizánska výsadba parku Blažejom Balážom, alebo samotným smerovaním vedenia mesta.

Výstava pozostáva z niekoľkých veľkorozmerných mestských kvetináčov rozmiestnených v bezprostrednom okolí Čepan Gallery a z fotografií sprevádzaných textom v interiéri, ktoré majú ilustrovať a vykresľovať tému výstavy. Tou je zeleň nachádzajúca sa v priestore mesta a jej verzie, ktoré sú v podstate opozičné voči sebe. Paradoxne sa totiž stretneme s prvkami, ktoré zásadným spôsobom odlišujú rastlinu a rastlinu, pričom môže ísť o rastliny vyskytujúce sa na rovnakom mieste.

Súčasné mesto sa vyznačuje sledovaním trendu „zeleného urbanizmu“, spájania prírody s mestom, ekologizácie a skvalitňovania podmienok v čisto ľudskom prostredí. Veľkou súčasťou tohto je vytváranie a starostlivosť o zeleň v meste. Mestská zeleň, ktorá je navrhnutá projektantom alebo záhradníkom má totiž niekoľko funkcií, medzi ktoré patrí aj ozelenenie mesta. Ďalšia výrazná funkcia je ale aj vizualita výsadby, jej zaujímavosť, farebnosť, a tým akási prezentácia mesta pomocou vzhľadu jeho zelene. Kvalitná, rozsiahla a hlavne upravená zeleň je v súčasnosti vizitkou moderného, citlivého, kultivovaného a kultúrneho mesta. Úprava, výber a vzhľad rastlín v meste tak reprezentuje mesto samotné.

Zeleň, ktorá je súčasťou výstavy je ale špecifická. Jedná sa o neoficiálnu zeleň, ktorá rastie svojvoľne v menej frekventovaných zónach mesta. Je v jasnom kontraste s mestom, dokonca aj s reprezentatívnou mestskou zeleňou, pretože rastie v podstate sama, na náhodných miestach a bez zásahu ľudí. Skladá sa z rôznych druhov náletových drevín, burín a tráv, ktoré sa uchytili na miestach, ktoré im svojimi podmienkami umožnili rast a ktorý v niektorých prípadoch prechádza do zarastania celých plôch.

Bez projektu alebo záhradníckej výsadby vznikajú miesta, ktoré prirodzeným spôsobom preberajú totožnú funkciu, ako mestská výsadba. Do rovnakej miery skvalitňuje ovzdušie, fotosyntézou vytvára kyslík a v podstate prírodnejšie vytvára „zelené mesto“. Preto sú súčasťou výstavy mestské kvetináče, ktoré sú miestom určeným na prezentáciu mesta. A aj napriek tomu, že sa na niektoré z nich zdanlivo zabudlo, majú rovnakú funkciu, ako ich vysadené verzie. Rozdiel je v ich pôvode, vzhľade, v manipulácii s nimi a v konečnom dôsledku aj v ich trvácnosti. Náhodnými sú tieto krajiny totiž nielen pre ich svojvoľnosť, ale aj pre nemožnosť odhadnúť, kedy a kde vzniknú a zaniknú. Tým vytvárajú kontrast medzi stabilným a statickým mestským prostredím a jeho výsadbou, a dynamickými a premenlivými náhodnými krajinami.

Preto je podstatnou súčasťou výstavy jej presah mimo galerijné priestory, a to nielen do vonkajšieho prostredia Nádvoria, ale aj do mesta, ktoré takéto miesta má a stále vznikajú nové. Nálepky, ktoré sú v interiéri galérie majú úlohu niečoho, čo si návštevník z tejto výstavy odnáša so sebou, pričom umiestnenie takejto nálepky na miesto nájdenej náhodnej krajiny je nielen prejavom presahu výstavy do priestoru celého mesta, ale je aj presahom do uvažovania návštevníka výstavy o priestoroch, ktoré boli zabudnuté a nezaujímavé.